Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Uzovský ŠalgovHľadať
 
 

Dejiny obce

Stručné dejiny obce Uzovský Šalgov


1. Praveké a včasnostredoveké dejiny


Priamo na území katastra obce Uzovský Šalgov neboli zatiaľ zistené žiadne stopy pravekého alebo včasnostredovekého osídlenia. Pri interpretácii pravekého a ranostredovekého vývoja záujmového územia musíme preto vychádzať z výskumov a nálezov viažucich sa na blízke, susedné katastrálne územia.

Najbližším archeologickým náleziskom k Uzovskému Šalgovu je poloha na strmom vrchu Várheď (513 m n.m.), južne od intravilánu obce, ktorú objavil dr. Jozef Repčák. Samotné hradisko sa nachádza na severozápadnom okraji katastra obce Jarovnice. V odbornej archeologickej spisbe sa poloha Várheď (často aj Várhegy) spája nielen s Jarovnicami alebo Močidľanmi, ktoré sú teraz miestnou časťou Jarovníc, ale často aj s Uzovským Šalgovom. Exituje na to jednoduché vysvetlenie, na Várheď je to najbližšie práve z Uzovského Šalgova a taktiež určité obdobie v stredoveku patril Várheď majiteľom Uzovského Šalgova. Dodnes sú vlastníkmi lesa na Várhedi občania, alebo aspoň rodáci, z Uzovského Šalgova.

 

Oválna plošina hradiska na vrchu Várheď bola prvý raz osídlená v mladšej dobe kamennej (neolite; 6000 - 3300 pred n. l.). Najprv ľudom kultúry s východnou lineárnou keramikou, jej mladším stupňom, ktorý sa označuje ako skupina Tiszadob. Pobyt prvých roľníkov môžeme približne datovať do 2. polovice 5. tisícročia pred n. l. Najintenzívnejšia neolitická fáza osídlenia Várheďu sa však spája s ľudom bukovohorskej kultúry, o čom svedčia sídliskové nálezy objavené počas zisťovacieho výskumu Vojtecha Budinského-Kričku z Archeologického ústavu SAV v roku 1954. Bukovohorská kultúra sa formuje v posledných storočiach 5. tisícročia pred n. l., v Šarišskom podolí na podloží skupiny Tiszadob, pričom sa tu zvyšuje intenzita osídlenia. Sídliskové nálezy bukovohorskej kultúry boli nájdené aj v katastroch obcí blízkych k Uzovskému Šalgovu, napr. v Jarovniciach, Ražňanoch a Ostrovanoch.

Ľud bukovohorskej kultúry využil vyvýšenú polohu vrchu Várheď a podľa výsledkov výskumu môžeme konštatovať, že na južnej strane vrchu, poniže akropoly, vytvoril dve umelé sídliskové terasy. Na otázku, či boli tieto terasy už v tej dobe opevnené nejakou palisádou, je ťažké odpovedať. Najpravdepodobnejšie sa zdá, že Várheď bol využívaný minimálne ako refúgium a slúžil ako dočasné sídlo len v čase nebezpečenstva. Šiška (1995) sa domnieva, že existenciu krátkotrvajúcich osád na ťažko dostupných kopcoch, čo je aj prípad nášho Varheďu, možno vysvetliť klimatickými zmenami a s nimi súvisiacimi potravinovými krízami. Tie následne mohli viesť k vzájomnému prepadávaniu osád za účelom ukoristenia zásob potravín. Výšinné sídlisko na Várhedi malo preto najpravdepodobnejšie útočiskový a obranný charakter.

V ďalšej fáze praveku nebol Várheď a ani Šarišské podolie osídlené. Na prelome 5. a 4. tisícročia sa makroregión severného Potisia akoby náhle vyľudnil a tento sídelný hiát trval približne 1000 až 1200 rokov. Várheď bol znovu osídlený až v neskorej dobe kamennej (eneolite; 3300 - 1900 pred n. l.) ľudom badenskej kultúry v strednej fáze eneolitu. Nálezy badenskej kultúry boli zistené aj v susednom katastri obce Ražňany, kde sa na ploche letiska predpokladá rozsiahle otvorené sídlisko.

Podstatne intenzívnejšie bol Várheď obývaný v mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 – 700 pred n. l.), keď bol opäť využitý ako útočisko v dobe nebezpečenstva. Ľudí, ktorí tu sídlili, môžeme podľa objavených sídliskových nálezov označiť za nositeľov doznievajúcej pilinskej kultúry, ktorá bola pod vplyvom lužického kultúrneho komplexu a gávskej kultúry. Ďalšiu fázu osídlenia na vrchu Várheď predpokladá Tomášová (2000) v staršej dobe železnej (halštatská doba; 700 – 400 pred n. l.). Tejto fáze sa prisudzuje aj vybudovanie mohutnej priekopy na spodnej južnej terase, pričom sa dá predpokladať aj existencia valu.

Súvislosť medzi osídlením z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej nie je dostatočne jasná, keďže nálezy zo zisťovacieho výskumu neboli osobitne publikované, resp. jediná zmienka je o nich v článku V. Budinského-Kričku v Slovenskej archeológii (1961), kde sú označené ako nálezy z „doby halštatskej“. No je možné, že tu ide o jedny a tie isté nálezy, ktoré boli len priradené k rôznym kultúram. V staršej literatúre sa niekedy nedá presne rozlíšiť kedy sa hovorí o „halštate“ ako staršej dobe železnej v súčasnom ponímaní a kedy o „halštate“ podľa Reineckeho datovania, kde je Halštat A mladšou fázou mladej doby bronzovej (1200 – 1000 pred n. l.) a Halštat B samotnou neskorou dobou bronzovou (1000 – 700 pred n. l.). U Slivku a Vallaška (1990), ktorí sa prioritne venujú stredovekému hrádku na vrchu Várheď, sa zasa píše o „halštatskom hradisku“.

Pamiatky z mladšej doby železnej, doby rímskej a aj z raného stredoveku neboli nájdené ani v katastri Uzovského Šalgova a ani na Várhedi, preto na tomto mieste pre tieto historické obdobia prehľadne uvedieme iba blízke archeologické náleziská, ktoré môžu byť relevantné aj pre praveké a ranostredoveké dejiny Uzovského Šalgova. Pamiatky z mladšej doby železnej – laténskej (400 pred n. l. - 0) sú známe iba z nepublikovaných zberov B. Tomášovej z pravobrežnej terasy Torysy v katastroch obcí Ražňany (letisko) a Ostrovany.

Veľmi významnou lokalitou pre poznanie doby rímskej (0 – 400 n. l.) je nálezisko v polohe Nad Imunou na rozmedzí obcí Ostrovany a Medzany. Ide o sídlisko, ktoré bolo v mladšej dobe rímskej remeselníckym a pravdepodobne aj politickým centrom širšej oblasti (minimálne územie hornej a strednej Torysy). Jeho význam dokladajú nielen sídliskové nálezy zo systematických archeologických výskumov v rokoch 1983, 1986-1992. Vysokú výpovednú hodnotu sami osebe majú vzácne pamiatky objavené v dvoch kniežacích hrobov v Ostrovanoch, ktoré boli nájdené žiaľ už v roku 1790 a 1865 (nachádzajú sa zbierkach Umeleckohistorického múzea vo Viedni a Maďarského národného múzea v Budapešti). Obsah oboch hrobov je nielen svedectvom o existencii kniežacej vrstvy, ale aj dokladom hospodárskej prosperity tohto regiónu v mladšej dobe rímskej. B. Tomášová (2000) predpokladá, že významná sídelno-hospodárska „aglomerácia“ sa tiahla na pravej terase rieky Torysy od Medzian cez Ostrovany až po Ražňany v dĺžke niekoľkých kilometrov. K najvýznamnejším hospodárskym aktivitám obyvateľov osady v polohe Nad Imunou patrila najmä výroba tzv. sivej keramiky (predstavovala domácu paralelu luxusnej rímskej terry sigillaty) a hutnícka činnosť. O kontakte ostrovanského sídliska s územím Rímskej ríše svedčia výrobky cudzej proviniencie (terra sigillata, spony) a mince z obdobia Rímskeho cisárstva.

Na tom istom rozhraní obcí Medzany a Ostrovany boli archeologickým výskumom identifikované aj sídliskové objekty z konca doby rímskej a zo začiatku doby sťahovania národov, ktoré sú datované do 4. až 5. storočia. Súčasný stav výskumu na tomto nálezisku poukazuje na kontinuitu osídlenia od 2. až do 5. storočia.

Obdobie raného stredoveku v Šarišskom podolí sa spája najmä s príchodom Slovanov, preto sa niekedy tomuto úseku dejín hovorí aj slovanské obdobie. Táto doba je M. Vizdalom (2003) pre územie východného Slovenska datovaná od 5. do 10. storočia. Najstaršie doklady o prítomnosti Slovanov v okolí Sabinova, ktorí sem prenikli najskôr spoza severného oblúku Karpát, pochádzajú až z 8. a 9. storočia (sídliskové nálezy z Ostrovan a Šarišských Michalian). Slovanské hradisko na Hradovej hure v katastri obce Šarišské Sokolovce sa datuje do 9. až 10. storočia (pôvodom veľkomoravské hradisko) a podľa doterajších poznatkov malo najpravdepodobnejšie charakter refúgia, aj keď jeho správnu funkciu nemožno zatiaľ vylúčiť.


 

2. Šalgov v stredoveku (od prvej písomnej zmienky)


Prvá
priama písomná zmienka o obci Uzovský Šalgov je v listine kráľa Karola Róberta z roku 1323, v ktorej Karol Róbert konfirmoval darovaciu listinu z roku 1315. V nej kráľ daroval majetok ležiaci v hornej časti doliny ňaršanského potoka (asi dnešný potok Šalgov) zemanovi Pavlovi, synovi Andreja z rodu Tekule. Spomínaný majetok bol pred rokom 1314 kráľovským majetkom a od roku 1315 patril zemanom Tekulovcom. Na tomto majetku už pravdepodobne existovala dedina Šalgov, ktorej počiatky by sme mohli položiť minimálne na koniec 13. storočia. Aj v súvislosti s pôvodom mena Šalgov si F. Uličný (1990) myslí, že dedina pravdepodobnejšie jestvovala už pred 14. storočím, ako by vznikla z iniciatívy zemana Pavla okolo roku 1320. V spomínanej listine z roku 1323 sa Šalgov označuje ešte maďarským názvom Totfalu, teda Slovenská Ves, čo vystihovalo skutočnosť, že v dedine bývali slovenskí obyvatelia, ktorí sa riadili starým domácim právom a nie nemeckým (zákupným) právom.

Pomenovanie Šalgov (v tvare "Solgou"), ako neskorší trvalý názov obce, sa prvý raz uvádza v listine o deľbe majetkov zemanov Tekulovcov z roku 1337 spoločne s názvom Totfalua (v stotožňujúcom spojení oboch názvov aj v listine z roku 1370), samostatne v podobe "Salgov" v listine z roku 1348. F. Uličný (1990) sa domnieva, že názov Šalgov typologický patrí k názvom odvodeným od osobného mena. Do úvahy však neprichádza prípadný prvý miestny šoltýs a ani u Tekulovcov sa také meno nevyskytlo. Preto zatiaľ ostáva pôvod názvu Šalgov nejasný.

Posun začiatku existencie Šalgova do 13. storočia nepriamo podporuje aj existencia dreveného stredovekého hrádku na vrchu Várheď (Várhegy), ktorý pravdepodobne vtedy získal svoje maďarské meno, to explicitne vyjadruje, že tu ide o "hradný kopec". Archeologickým výskumom sa zistilo, že vežovitá stavba pozostávala z drevených trámov širokých 25 cm, ktoré boli uložené na nasucho stavanom 45-60 cm širokom múriku. Rez stredovekou priekopou, ktorá narušila halštatskú kultúrnu vrstvu, ukázal, že bola vysekaná do zvetranej opuky. Jej ústie bolo 4,5 m široké, hĺbka asi 2 m a dno široké 0,8 m. Val, ktorý pri hĺbení priekopy vznikol, pozostával z nasucho nahromadeného materiálu. Na dne priekopy sa okrem zvyškov zuhoľnatených trámov našli zvieracie kosti a úlomky keramiky z 13. storočia. Našla sa aj bronzová trojlístková ozdôbka, hrot šípu s napichovacím tŕňom a minca kráľa Bela IV. (1240-1275). Na základe týchto nálezových okolností a zistení viacerých stôp po požiari sa V. Budinský-Krička (1961) domnieva, že ,,hradisko" zaniklo počas tatárskeho vpádu, tj. okolo roku 1241.

Dedina Šalgov patrila od roku 1315 zemanovi Pavlovi a jeho potomkom z rodu Tekule, ktorí sa tu usadili a v predikáte používali pôvodný názov Šalgov. V dedine už určite v 14. storočí stál drevený kostol, ktorý jestvoval ešte okolo roku 1372. Možno ho postavili pred 14. storočím, najneskôr však z iniciatívy zemana Pavla v dvadsiatych rokoch 14. storočia. V tridsiatych rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Ján.

V roku 1372 v Šalgove hospodárilo 27 sedliackych domácností. Sedliacke domácnosti okrem richtárovej boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 19 port, takže Šalgov bol stredne veľkou dedinou. Neskôr sa postupne časť sedliakov odsťahovala, iní stratili pozemky a stali sa z nich želiari. Pravdepodobne po vymretí zemanov Tekulovcov zo Šalgova dedina pripadla v 15. storočí ich príbuzným, zemanom z Tomášoviec a Rožkovian.


 

3. Novoveké dejiny obce


V 16. storočí sa vlastníkmi dediny Šalgov stali zemania Uzovci (Uszovci), tiež vetva Tekulovcov. Táto zmena vlastníka bola vyjadrená od 17. storočia aj v novom úradnom názve obce, ktorý odrážal skutočnosť, že Šalgov patril zemanom Uzovcom, napr. aj v tvare z roku 1773 ako "Usowsky Salgow" alebo "Usz-Salgó".

Písomné pramene zo 16. storočia zaznamenávajú nielen zníženie počtu obyvateľov obce, ale aj ich schudobnenie. Podľa nich v rokoch 1543, 1567 a 1588 boli šalgovskí sedliaci zdanení od 2, 2, resp. 1,5 porty, pričom roku 1567 v obci Uzovský Šalgov hospodárilo šesť domácností. Z toho dve na polovičných a štyri na štvrtinových usadlostiach. V týchto rokoch tu žilo aj 3, 7 a 6 domácností želiarov. V roku 1600 v obci stálo 14 obývaných poddanských domov, kostol, fara a určite aj škola. Koncom 16. storočia bol Šalgov stredne veľkou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom.

 

Reformačné hnutie v priebehu 16. storočia ovplyvnilo náboženský život aj v Šalgove. Najneskôr od roku 1591 v šalgovskom kostole začal pôsobiť evanjelický kazateľ, ktorý kostol a farnosť spravoval minimálne do obdobia okolo roku 1610. Počas týchto približne 20 rokov bol Uzovský Šalgov dokonca sídlom evanjelickej farnosti, pod ktorú patrili filie Uzovské Pekľany a Močidľany.

Okolo roku 1610 bol v obci postavený murovaný kostol, zasvätený neskôr sv. Imrichovi, ktorý pravdepodobne vystavali ako evanjelický bohostánok. Renesančná jednoloďová stavba bez veže bola ukončená polygonálnym uzáverom presbytéria a bola obohnaná pomerne vysokým múrom, ktorý pôvodne slúžil obrane.

V 18. storočí boli vlastníkmi obce naďalej Uzovci, do života obce určite zasiahli reformy Márie Terézie (1740-1780) a Jozefa II. (1780-1790), minimálne tereziánsky urbár, ktorý bol zavádzaný po prijatí patentu v roku 1767, školské reformy Márie Terézie a zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785. Okolo roku 1743 bol šalgovský kostol zbarokizovaný. Nevieme ako ovplyvnil život obce Tolerančný patent (1781), keďže nepoznáme podrobne náboženské pomery v obci. V roku 1787 mala obec 34 domov a 200 obyvateľov.

V 19. storočí sa vlastníkmi obce stali najprv Semseyovci a potom Péchyovci, ktorí boli v obci vlastníkmi veľkej časti polí a lesov až do roku 1945. V roku 1828 stálo v Uzovskom Šalgove 49 domov a žilo tu 390 obyvateľov, väčšinou roľníkov. Pre toto obdobie nemáme veľa písomných prameňov, keďže veľká časť z nich počas vojnových udalostí v roku 1945 zhorela. Jedine v Pamätnej knihe obce Uzovský Šalgov (úvod), ktorá bola písaná niekedy okolo roku 1948, sa spomína, že pri komasácii v roku 1860 sa zmenilo rozdelenie pôdy v katastri obce, pánske polia prevzali gazdovia a gazdovské gróf Péchy.

Novou dominantou obce, popri kostole, sa okolo polovice 19. storočia stal neskoroklasicistický kaštieľ rodiny Péchy. Pri jeho stavbe boli využité staršie základy, asi pôvodného panského sídla. Bol postavený na vŕšku nad kostolom približne v rokoch 1840-1850. Pozemku, na ktorom kaštieľ stojí, sa hovorí Panská lúka, v jeho okolí totiž Péchyovci vysadili park, ktorého najznámejším exemplárom je chránený Sekvojovec mamutí. Niekedy v tomto období mohla byť postavená aj sýpka, no môže byť aj staršia ako kaštieľ. V Obecnej kronike sa totiž píše o sýpke ako o starom kaštieli, ktorý bol postavený v roku 1680 (zápis z prelomu rokov 1957/58).

Významným rokom pre obec je rok 1896, kedy gróf Péchy priviezol do Šalgova malé štepy ovocných stromov (druhy jabloní Jonathan, Šovarky, Hocmany, Parmeny a čerešne). Vtedy bol vysadený aj Kerekveň, ktorý patril ešte aj v polovici 20. storočia medzi najväčšie ovocné sady v obci. Péchy takisto zriadil ovocnú škôlku, z ktorej si obyvatelia Šalgova kupovali štepené stromy. Kronikár vyslovene píše, že táto aktivita "bola šťastím pre obec", pretože pestovanie ovocia (najmä čerešní) bolo potom hlavným zdrojom príjmov Šalgovčanov.


 

4. Dejiny obce v 20. storočí


Udalosti 1. svetovej vojny zasiahli aj do života obyvateľov obce Uzovský Šalgov. Mnohí muži museli narukovať k vojsku, ako občania Rakúsko-Uhorska rukovali do rakúsko-uhorskej armády a bojovali najmä na ruskom fronte v Haliči, neskôr na srbskom a talianskom fronte. Niektorí z nich sa už z frontu nikdy nevrátili. Mnohé gazdovstvá počas vojny len živorili. No ani po skončení "veľkej" vojny nenastali na východe novovznikajúcej Československej republiky (1. ČSR) pokojné časy.

Nová maďarská vláda sa ešte na prelome rokov 1918 a 1919 snažila udržať integritu Uhorska, najmä na východnom Slovensku bola situácia veľmi kritická. Politicky aktívny tu bol župný archivár V. Dvorcsák, ktorý sa snažil so svojou skupinou a prostredníctvom časopisu Naša zástava odtrhnúť východné Slovensko od vznikajúceho Československa a pripútať ho k Budapešti, preto vyhlásil v Prešove a Košiciach tzv. Vichodoslovjacku respubliku. Východné Slovensko ešte vtedy nebolo obsadené československou brannou mocou a napriek vyhláseniu ČSR tu mali moc ešte Maďari, ktorí boli loajálni ústrednej vláde v Budapešti.

Mimoriadny politický význam v tomto zlomovom čase malo verejné zhromaždenie, ktoré na 17. decembra 1918 zvolal do Ražnian miestny farár Štefan Onderčo. Jeho účelom bolo osvetliť pospolitému ľudu nutnosť spojenia sa všetkých Slovákov v jednej republike a to, aby nepodľahli propagande zo strany maďarských politikov okolo časopisu Naša zástava. Na zhromaždenie, pri ktorom ešte „asistovali“ desiatky maďarských žandárov, vystupili viacerí rečníci, medzi nimi aj tí zo západného a stredného Slovenska (napr. aj Karol Sidor), ktorí miestnych občanov presviedčali, že „východní a západní Slováci spoločne si majú založiť základy svojej budúcnosti“, že „s Maďarmi pre veľké krivdy nemôžeme žiť“ a tiež „o potrebe v súčasných geopolitických pomeroch budovať spoločný štát s Čechmi“.

Veľkým nebezpečenstvom pre Uzovský Šalgov boli neskôr maďarskí a slovenskí boľševici, ktorí v júni 1919 vyhlásili v neďalekom Prešove Slovenskú republiku rád. Práve počas bojov medzi maďarskou Červenou armádou a československým vojskom bola obec v júni 1919 čiastočne vypálená. No v priebehu leta 1919 sa vojenská a politická situácia na východnom Slovensku stabilizovala a aj obyvatelia Šalgova vstúpili do pokojnejšieho obdobia v Československej republike.

K 15. februáru 1921 bolo prítomných v Šalgove 292 obyvateľov (z toho 7 gréckokatolíckeho vyznania a 4 izraelitského vyznania; ostatní rímskokatolíckeho vyznania), v obci stálo 52 domov a kataster obce mal rozlohu 601 ha. Ako úradný názov obce sa od roku 1920 používalo meno "Šalgov" a potom od roku 1927 meno "Uzovský Šalgov". Ako sa píše v úvode Pamätnej knihy obce Uzovský Šalgov obyvatelia obce sa od nepamäti živili ako roľníci, väčšina ako samostatní hospodári (gazdovia) a menšia časť ako "chyžčari" (deputátnici), ktorí sa živili prácou na majetkoch Péchyho. Ročne museli odpracovať u Péchyho spočiatku 100 dní, neskôr len 80. Za svoju prácu dostali ako protihodnotu chyžu, 9 korcov zeme a drevo z Péchyho lesov (koľko kto spálil). Péchy na svojom statku choval aj veľké stáda ovcí, ktorých bolo priemerne okolo 300 až 400 kusov. Za 1. ČSR sa Šalgovčania doplnkovo zaoberali aj ovocinárstvom, chovom dobytka a sezónne prácou v lesoch.

Na tomto mieste sa ešte vrátime k osobnosti vdp. Štefana Onderča. Tento rodák z neďalekých Močidlian, kňaz a politik, pôsobil v rokoch 1913 až 1937 na fare v Ražňanoch, pod ktorú patrili aj filiálky Uzovský Šalgov a Uzovské Pekľany. Zaslúžil sa nielen o pripojenie východného Slovenska k novej republike, ale neskôr, v rokoch 1919 až 1935, popri svojom dušpastierskom povolaní, bol aj poslancom za Slovenskú ľudovú stranu v pražskom Národnom zhromaždení (v r. 1935-1937 bol jeho podpredsedom). Pochovaný bol na cintoríne v Ražňanoch. Jeho význam a pamiatku pripomína pamätná tabuľa na priečelí ražňanskej fary.

Naozajstná škola v obci do roku 1926 neexistovala, "školou" bola zvyčajne obyčajná izba a učiteľom najzbehlejší občan obce, tj. ten, ktorý vedel čítať a písať. Vyučovalo sa len cez zimné mesiace, čítať sa učilo z modlitebnej knižky. Skutočnú školu zriadil štát až v roku 1926, vtedy sa ešte dočasne učilo v pastierni. V roku 1927 postavila obec so štátnou podporou budovu ľudovej školy, ktorá sa dodnes využíva na školské účely.

 

V rokoch 1933 a 1934 dal statkár Péchy na rozhraní katastrov obcí Uzovský Šalgov a Ražňany, na potôčiku Šalgovec, vykopať sústavu 11 rybníkov. Na tejto rozsiahlej akcii pracovali hlavne občania z Uzovského Šalgova. Po napustení rybníkov sa v nich chovali hlavne kapre a v menšom množstve aj šťuky.

Do života obce výrazným spôsobom prehovorili aj udalosti spojené s rozpadom 1. ČSR, vznikom Slovenskej republiky a najmä vypuknutím 2. svetovej vojny. Časť obyvateľov obce podporovala, najmä po vypuknutí SNP, partizánov, ktorí sa skrývali v lesoch Bachurne a Čergova. Niektorí z nich boli aj priamymi účastníkmi povstania, či už ako vojaci slovenskej armády alebo ako partizáni. Pred prechodom frontu boli aj v lesoch nad Šalgovom pod dozorom nemeckej armády budované okopy a palebné pozície pre delostrelectvo, ktoré však napokon, kvôli rýchlemu posunu frontu, neboli naplno využité. Obec Uzovský Šalgov bola oslobodená sovietskou Červenou armádou 21. januára 1945. Hneď v januári bola vyhlásená mobilizácia všetkých brancov a vojakov do 35 rokov. Z mobilizovaných sa po skončení vojny nevrátili dvaja muži.

Pamätná tabuľa k oslobodeniu 

 

Správu obce na jar 1945 prebral Národný výbor (NV), v ktorom mali zastúpenie dve politické strany s rovnakým počtom poslancov - Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Za predsedu NV bol zvolený Andrej Štofaník. V roku 1945 bol taktiež skonfiškovaný majetok Gedeona Péchyho, ktorého časť bola potom rozdelená medzi deputátnikov a malých roľníkov. Na týchto novonadobudnutých majetkoch, hlavne popri ceste do Ražňan, nastala intenzívna výstavba domov. Les prevzal do správy štát. Najprudší nárast bytového fondu v Uzovskom Šalgove je badateľný práve v povojnovom období, medzi rokmi 1946-1970, ide pritom o výstavbu výlučne rodinných domov.

V roku 1948 po februárovom prevrate a prevzatí moci v štáte Komunistickou stranou Československa (KSČ) bola aj v Uzovskom Šalgove násilne rozpustená DS. NV bol reorganizovaný, politickú správu obce prebral Akčný výbor, ktorého predsedom sa stal bývalý deputátnik Andrej Lazorčák. Úradovňa MNV bola zriadená v prízemí kaštieľa. Jednotné roľnícke družstvo (JRD) bolo v Uzovskom Šalgove založené najprv v auguste 1952, ale o rok sa rozpadlo. Vo februári 1959 došlo k obnovenému založenia JRD v obci, ktoré sa neskôr spojilo s JRD Ražňany (marec 1965) a obe sa v roku 1975 včlenili do JRD Šarišské Michaľany. Hospodársky dvor JRD bol vybudovaný v severnej časti obce.

V obci bol od roku 1957 pri miestnych rybníkoch v prevádzke hydinársky závod, pôvodne spravovaný JRD Sabinov, ktorý zanikol v polovici 80. rokov. V novembri 1963 bola v obci otvorená jednotriedna Materská škola (MŠ) s kapacitou pre 30 detí, v prvý deň do škôlky prišlo 27 detí. No až od apríla 1964 začala prevádzka MŠ s celodennou starostlivosťou. Obyvatelia obce v 60. a 80. rokoch pracovali prevažne v miestnom JRD a hydinárskom závode, časť v priemyselných podnikoch v Sabinove a Prešove.

Politické zmeny v Československu v roku 1989 zasiahli aj do života obyvateľov obce Uzovský Šalgov. V prvých slobodných voľbách je za starostu obce zvolený kandidát Kresťanskodemokratického hnutia, Ing. Pavol Slaninka. Objavil sa tu fenomén nezamestnanosti, ktorý súvisí so štrukturálnymi zmenami v hospodárstve. JRD postupne utlmilo svoju činnosť, až sa napokon úplne rozpadlo. Prostredníctvom reštitúcii sa časť poľnohospodárskej pôdy dostalo naspäť do súkromného vlastníctva. Časť lesa je vrátená pôvodným vlastníkom, rodine Péchyovcov.

Domový fond sa výrazne nezväčšuje, ale modernizuje, nové domy pribudli najmä na ulici pri Farskej lúke. V obci sa objavili nové podnikateľské subjekty, vo vlastných priestoroch sídli najväčší zamestnávateľ v obci, krajčírska firma Móda, s.r.o., v bývalej sýpke stolárstvo Interiér J&M a v novom objekte pri JRD stolárska firma MADA. V poslednom volebnom období (2002-06) sa podarilo zrealizovať plynofikáciu obce.


 

dnes je: 24.4.2019

meniny má: Juraj

Kalendár zberu odpadov na rok 2019

zverejnenie

Platné prevádzkové poriadky

Multifunkčné ihrisko, Rybníky, Kaštieľ.

Prerušenie distribúcie elektriny - oznam

29. 04. 2019

Voľby prezidenta Slovenskej republiky

16. 03. 2019

Cenník služieb

Služby poskytované obcou

Cestovný poriadok

Cestovný poriadok autobusových spojov platný od 10.12.2017, od 01.04.2018 do 08.12.2018 a platné od 09.12.2018 do 14.12.2019

Voľby do Európskeho parlamentu

25. 05. 2019

Úroveň vytriedenia odpadu

Zverejnenie

14. 12. 2018

Doplnok č. 4 k VZN obce Uzovský Šalgov č. 1/2012

14.12.2018

Schválený rozpočet obce na rok 2019

20. 11. 2018 a doplnenie 25. 01. 2019

RVaPS - povinné trvalé označenie psov transpondérom (mikročipom), povinná registrácia chovu ošípaných (20.11.2018). Informácie pre chovateľov s chovom s jednou ošípanou (25.01.2019).

Informačný leták „SMS pomoc 112“

Postup ako správne využívať sms na číslo 112

Správne triedenie odpadov

Letáky, vzdelávací materiál

webygroup
ÚvodÚvodná stránka